Som si vedomá toho, že môj blog stál za nič poslednú dobu..a má to svoj dôvod..v podstate viac dôvodov, ktoré sa
sklbili do jedného. Kvôli škole som začala byť veľmi vyťažená, čo mi až tak nevadí, pretože som radšej zaneprázdnená ako unudená. No posledné zápočtovky som mala pocit, že nič iné nerobím, len som doma a drvím sa..
nespím, väčšinu dní trávim vo vlaku a v škole a keď už som aj doma, tak sa znova učím...Bola som neskutočne nervózna, pretože sa mi vytrácali zo života svetielka, ktoré mi robili radosť...Aj napriek tomu, že mi škola veľmi sadla a baví ma to, posledné dni semestra som už "ťahala" vyslovene z posledných síl. Neskutočne som sa tešila na voľno, a potom som sa dozvedela, že o týždeň mám hneď jednu z najťažších skúšok..Takže s nulovými silami som musela zamakať znova..ak zápočtovky boli z posledného, tak tá skúška bola už na veľmi núdzový chod...Posledné dni už som tak nevládala, že na mňa doľahla depresia, z ktorej som sa nemohla vyzuť...
Všetko som videla čierne, bola som nepokojná, nespala som, nejedla som...až som uvažovala o návšteve psychológa..Po nociach som mala "
breakdowny" kedy som mala záchvat plaču..Cítila som sa fakt ako vyžmýkaná..Nič som nevládala, nič ma nebavilo, nič mi nerobilo radosť. A do toho celého
takmer neustála bolesť kolena, ktorá sa pri horšom počasí nedala pomaly zniesť.. Aj keď som si v jeden deň povedala, že už je to za mnou, musím myslieť pozitívne a na nepodstatné, paranoidné veci môjho ja sa musím vykašľať, prišlo to hneď späť...Preto môj blog bol taký, aký bol, ale jednoducho
som nemala čas a v prvom rade energiu na písanie zaujímavých článkov...Musím povedať, že to bolo po lete moje najťažšie obdobie hádam čo sa týka úbudku fyzických síl...I keď v mojom osobnom živote bolo aj je všetko na viac ako poriadku, nemohla som sa nejako postaviť na nohy...
Ale musím povedať, že konečne sa cítim dobre, slobodno a mám pocit, že môžem dýchať..Neviem prečo to na mňa všetko tak doľahlo, veď zo strednej som bola zvyknutá pracovať aj na pokraji síl, ale hold...Naozaj som bola odporný človek, preto moja obrovská vďaka patrí ľudom, ktorí či už patrne, či nepatrne, pomohli k tomu, že dnes tu hrdo stojím, usmievam sa a opäť si tancujem na random pesničky. A hlavne najväčšia vďaka patrí môjmu najmilovanejšiemu, ktorý pri mne stál aj keď som bola naozaj odporná a nervózna...Dnes už mám pocit, že hoc nie som uplne zregenerovaná, mám dostatok nových síl na to, aby som sa vedela zahryznúť do môjho vyčerpávajúceho života...:)
Musím to napísať sem, ako pripomenutie samej sebe, že už to je za mnou, všetko zlé je preč, a už som otvorená len a len pozitívnym myšlienkam..Ako hovorí Majk: Čelom k svetlu, tiene sú za mnou, nesústredím sa na negatíva....
xoxo MichaelaGaz
